O blízkosti, ktorá existuje skôr, než ju pomenujeme
Vonku zase silno fúka, akoby namiesto leta prichádzala jeseň. A očividne nefúka len vonku. Zatvorila som okno. Škoda, že to isté sa nedá urobiť aj s mojím vnútrom.
Odkedy sa môj svet začal sfarbovať do biela, podľahla tomu aj moja spálňa. Jantárové svetlo žiarovky vo mne okamžite navodzuje ten dokonalý pocit večernej intimity. Jemnosť ručne česanej bavlny obliečok na perinách dotvára čistotu farby a po pár minútach nasáva vôňu telového oleja. Bourbon vanilka a frangipani zanechávajú na tejto bielej bavlnenej štruktúre esenciu, ktorá sa večerom stáva mojou kožou.
Je desať hodín večer a môj telefón sa práve prepol do režimu spánku. Môj priestor. Čas, kedy svet dookola stíchol. A aj keď nestíchol, ja sa to už nedozviem. A svet sa nedozvie o mne, pretože si myslí, že už spím. Režim spánku totiž neprepustí ani jedno upozornenie, s jedinou výnimkou: telefónneho čísla mojej dcéry.
Ticho, ktoré sa pre mňa návykovo rozlieha po celej miestnosti, je uzemňujúce. Počujem dokonca aj dych svojho kocúra, ako obďaleč, cez tie malinké nosné dierky, pri ktorých nechápem, ako nimi vôbec môže prúdiť vzduch, spokojne odfukuje.
A tak sa svet konečne stíšil. Alebo som ja stíšila svet.
Tesne predtým, než so svetom stíchol aj môj telefón, stihli bliknúť tri bodky. „Pohreb bude v stredu.“
Vynorila sa mi lienka. Tá spred rokov, nad iným hrobom, ako lezie po čiernom kabáte. Odvtedy viem, že neprilietajú náhodou.
Je čas na odpoveď.
„Budem taká malinká lienka, ktorá bude liezť po tvojom rukáve a bude tam s tebou.“
Odoslať.
Od toho dňa ma volá lienka.
V architektúre jeho myslenia pôsobí niečo neuveriteľne známe. Jeho spôsob pozorovania sveta. Jeho vzťah k tichu. K slovám. K samote. K pozornosti. Rovnakou skladbou môjho jazyka vytvára zážitok blízkosti, ktorá vzniká mimo všetkého, čím ju obyčajne meriame. Bez fyzickej prítomnosti, bez spoločného času v jednej miestnosti, bez dotyku. Je to vzácne a zároveň znepokojivé, lebo to popiera všetko, čo bežne označujeme za jej podmienku.
Pauzy majú vlastný význam. Okamih medzi vetami prejde hrdlom a skončí kdesi v podbrušku. Dych je vnímaný. A vtedy je lepšie hovoriť ďalej, pretože načúvať by bolo už príliš blízko.
A bez toho, aby sme si to vedome priznali, začal medzi nami vznikať zvláštny druh nehy a dôvery. Medzi mnou a človekom na druhej strane.
Jednorožec je vzácny tvor práve preto, že ho netreba lapať a zatvárať do ohrady všedných dní a očakávaní. Žije v čistote toho, čo zostáva nepomenované. A tak sme ho ešte nepustili do obyčajného života. Chránime mýtus pred banálnosťou, aby zostal nedotknutý.
Lenže s hlbokou nocou prichádza pod jantárovú lampu ten najostrejší rez. Čo ak v skutočnosti nechránime jeden druhého, ale len vieru v jednorožca? Čo ak som sa len naučila robiť z ticha poéziu, lebo poézia bolí menej než priznanie. Jednorožec nepozná chlad, ktorý ostáva.
A predsa. Lienka je skutočná. Má váhu, hoci je malinká. Lezie po rukáve presne tam, kde poézia končí.
Som súčasťou správ nahrávaných potichu do tmy. V najpokojnejšej forme môjho hlasu na konci dňa. V dôvere, s akou dovolím druhému počuť ma v stave, keď už zo seba v ten deň nič nebudujem. Keď sa niekto stane súčasťou môjho najtichšieho vnútorného priestoru a obaja s ním začneme zaobchádzať možno až príliš opatrne.
Jantárové svetlo vrhá na stenu jemné tiene. Beriem telefón. Stláčam nahrávanie a hovorím do tmy.
„Pekný večer aj tebe, moje M.“
S láskou,
Nicolette xx