Keď Ťa uzamkne vlastný text
Pristihla som sa pri tom, ako nanovo počúvam vlastný článok, nahraný mojím vlastným hlasom. Článok, ktorý mal byť akousi spoveďou samej sebe. Alebo nielen mne? Každopádne, len čo sa preniesol z mojej hlavy na papier, zmenil svoj charakter.
Keby som tento fakt chcela zaobaliť do dokonalej výhovorky, označila by som za vinníka tú veľkú jantárovú žiarovku nad mojím kreslom. Je predsa tou mnohokrát pomenovanou kulisou, ktorá vykúzlila scenériu celého textu. Kiežby fakt, že v tom kresle sedím, dokázal takto jednoducho ospravedlniť moje myšlienky. A kiežby to stačilo. Déjà vu sa nekoná. Ani náhodná situácia. Práve naopak. Je to môj vlastný zámer. Zámer vrátiť sa tam, odkiaľ ešte nedokážem odísť. Som totiž uzamknutá vo vlastnom texte. Pod jantárovým svetlom.
Sedím v kresle s notebookom na kolenách, ktoré sčasti zahaľuje spodný lem dlhej košele. Pravdepodobne tam siaha vďaka tomu, že skĺzla z ramien. Je na to zvyknutá. Odhalené ramená sú predsa mojím vlastným spôsobom vnímania ženskosti. Jemnosť, kombinácia hebkej pokožky a bielej farby. Vytiahnu nevinnosť, aj keby tam práve žiadna nebola. Mohla by som tvrdiť, že košeľa skĺzla sama, ale pravdou je, že je to rovnako plánovaný akt bez adekvátnej výhovorky.
Jednoducho sa tak cítim dobre. A vo chvíli, keď sa košeľa mojím pohybom vráti na ramená, podvedome ju stiahnem späť. Možno môj spôsob, ako ostať dostatočne odhalená na to, aby som mohla slobodne dýchať. Vlastne neznášam gombíky zapnuté ku krku. Týka sa to však len gombíkov.
Uzamkla ma potreba nestratiť pocit blízkosti s jednorožcom? Alebo moje vlastné vnútorné chvenie, ktoré signalizovalo pomenovaný hlas? Dovolila som si konečne usadiť sa do pozície pisateľky a hrať hru so slovami?
Chýbal by mi. Viem, že keby som dnes odišla, už teraz by mi chýbal.
Vonku sa začína stmievať a mne začalo byť chladno. Potiahla som na seba deku, dovtedy scénicky pohodenú na okraji postele. Jej jemne krémový odtieň splynul s mojou košeľou a zakryl ma. Tiene na stenách sa rozpustili a žiarovka začala udávať miestnosti farbu. Na pozadí tohto svetla akoby môj hlas dotváral atmosféru. Vraj má zamatový nádych.
Myslela som si, že keď si text vypočujem, uložím ho do zásuvky s nápisom „publikované“.
Nestalo sa.
Text sa neodpojil. Neodišiel. Nechal mi na prstoch ten zvláštny pocit, ktorý zostáva po dotyku niečoho krehkého. Ako keď držíte v dlani malinkú lienku a cítite jej váhu ešte dlho po tom, čo odletí. Zvláštny paradox, keď tie najmenšie veci zanechávajú dotyk. Siahajú do intimity a na pokožke zostane miesto, ktorého sa ešte dlho dotýkame.
Možno ma neuzamkla iba potreba zostať v blízkosti jednorožca. Možno ma uzamkol strach, že už nikdy nebudem chcieť menej, než som si dovolila.
Nahrávka sa skončila. Miestnosť stíchla a ovládlo ju jantárové svetlo. Potiahla som košeľu na ramená a zakryla ich.
„Ďakujem.“
Odoslať.
Záver trilógie: Skutočná, keď píše