Je už konečne všetko dostatočne dokonalé na to, aby som dokázala napísať záver Lieniek a jednorožcov?* Práve som otvorila svoj notes, ten s ručne robeným papierom, medzi ktorým sú zalisované drobné kvietky. Ich vôňa sa tentoraz zmiešala s vôňou kvitnúceho jazmínu v tesnej blízkosti môjho kresla na terase. Odchlipla som si z teplého kakaa.
Zdá sa, že ani jazmín nevie písať za mňa.
Vnorila som sa do mäkkého vankúša kresla ešte hlbšie, akoby mal nahradiť objatie, ktoré mi práve prešlo mysľou. Každodenný koncert v mojej záhrade dotváral dokonalosť. Prichytila som sa pri úvahe, či by sa nedal nahrať. Odložiť niekam na január. Na jedno z tých rán, keď záhrada mlčí pod snehom a človek by dal čokoľvek za jediný vtáčí hlas.
Oteplilo sa. Už nemám potrebu zahaliť si ramená. Biela košeľa môže ostať tam, kde je. Iba olej na mojej pokožke zamenil svoju vôňu. Ani tá sa však nebije s jazmínom. Ani s vôňou strán notesu, na ktoré už dobrú chvíľu hľadím, vychutnávajúc si o niečo chladnejšie kakao.
Chcela som vyprevadiť jednorožca. Literárne mu zamávať a nechať ho zmiznúť niekde v diaľke. Veď emócia už vychladla. Tak ako moje kakao. Moja myseľ potrebovala záver. Moja duša úctyhodné vysvetlenie.
Lenže jednorožec je mýtus. A vždy ním bol.
Možno by mal tento článok teraz pokračovať obhajobou môjho konania. Obhajobou existencie jednorožca. Obhajobou vášne. Cítim ju skôr než myšlienku, ktorú sa práve pokúšam uhladiť do viet na voňavom papieri. V tele, ktoré ju prijíma s každým nádychom. A s každým výdychom sa jej poddáva o niečo viac.
Nikdy som ho nechcela opustiť. Ten mýtus vytváraný tvárami rôznych podôb a charakterov, s menami, ktoré sa menia, a jedinečnosťou, ktorá nie. Hru dvoch intelektov, ktorá ma robí živou.
Tri týždne som hľadala záver a dúfala, že ho nenájdem. Bola by to amputácia.
Hebký vankúš, ktorý som starostlivo vyberala cez tóny farieb až po vlastnosti materiálov, ma v tejto chvíli objal ešte intenzívnejšie. Akoby ma každé napísané slovo ponáralo hlbšie do jeho mäkkosti. A telo reagovalo.
A nielen telo. Vášeň nedá mysli pokoj. Zvyčajne ku mne prichádza nad ránom, v hodine, keď je môj svet ešte stále stíšený a moje telo nie je schopné akéhokoľvek pohybu. Prebudí ma jediná veta a nedovolí mi ostať v pozícii tepla, kým jej nedám, čo si pýta. Podvečer sa medzitým naklonil. Jemný vánok mi jediným nadýchnutím vrátil telo z vankúša späť do myšlienok. Tieň jazmínu sa natiahol cez terasu až ku kreslu a jeho vôňa začala intenzívnieť. Tak ako každý večer, keď sa chystá prevoňať tmu.
Svetlo zožltlo. Ešte nie jantárovo. Ale ja už viem, kam smeruje.
A lienka?
Je skutočná, keď píše.
Zatvorila som notes.
S láskou,
Nicolette xx