Kedysi som mala kníhkupectvo. Malý priestor na prízemí meštianskeho domu mojich rodičov, do ktorého sa vchádzalo cez obchod s topánkami. Na mieru vyrobené regále z masívneho dreva majestátne lemovali tri zo štyroch stien, od stropu až po tmavý koberec, ktorý občas budil u zákazníkov mierne rozpaky.
“Máte tu aj papuče?”
Chcela som len, aby cítili to útulno ako ja. Keď sa tak nad tým zamýšľam, možno ich miatli moje papuče.
Od mojej postele k vysokému pultu tiahnucemu sa popod okná štvrtej steny ma delilo len štyridsaťštyri schodov. Za oknami viedla historická ulička k sedemstoročnej zvonici.
Bola som doma.
Zásuvky postupne zaplnila vôňa ručne robeného papiera. Výnimočné kúsky v tvrdých aj mäkkých väzbách, ktorým som pripisovala názvy skôr, ako ich niesol obsah. Nedalo sa im odolať. A tak som neodolávala.
Raz budem do nich predsa písať.
Každý máme na niečo slabosť. Tou mojou boli prázdne stránky zápisníkov.
Ten, ktorý mi teraz spočíval v ruke, patril medzi ne. Staroružová obálka vybledla. Drobné kvietky si však zachovali svoje kontúry. Rovnako tak jediná atramentom písaná veta, jasne čitateľná na prvej strane.
“Ako som sa rozhodla byť o rok človekom, akým som.”
Dotkla som sa jej s nehou, ktorá prekvapila aj mňa samu. Každým písmenom, ktoré som kopírovala prstom, sa vo mne otvárala zásuvka starožitného stola. So suchou vôňou, ktorá nepatrila do tejto miestnosti. Šesť zásuviek som zaplnila prázdnym papierom a hovorila tomu zbierka.
Sedím vo svojom kresle a zároveň za stolom, na ktorom sa rozsvieti zelená lampa.
Zásuvka po zásuvke vchádzala do môjho vnútra. Cez farebné obálky a ich nepopísané vnútro, cez spomienky, ktoré boli tak prítomné, že som len ťažko presviedčala samu seba, že odvtedy prešla viac než polovica môjho života. Až po ten surový smútok, nostalgiu, zvláštny pokoj. Svet sa znova zastavil. Alebo som ja zastavila svet. Spontánne som si položila dlaň na hruď, akoby som ňou chcela chrániť vlastnú dušu. Po líci mi stekala slza. Pery sa jemne usmievali.
Mala som samu seba.
Posledná zásuvka sa potichu zatvorila. Zaostrila som zahmlený pohľad. Za oknom sa už nedvíhala silueta starej zvonice.
Keď moji rodičia o tri roky neskôr meštiansky dom predali, stôl v ňom zostal. Zápisníky sa so mnou sťahovali do nových políc. Zostala v ňom aj spomienka na deň, keď som tú vetu napísala. Nedokázala som si ju vziať so sebou. Dodnes som netušila, že ju so sebou presťahoval staroružový zápisník.
Odskrutkovala som pero. Nový Waterman s hrotom zlatej farby, ktorý konečne dostal atrament. Na bielu stranu pod pôvodnú vetu som napísala:
Pod povrchom bielej.
Rovnakým písmom.
Jemný zvuk kovu kĺzajúceho po papieri zmenil ticho. Zlatý hrot za sebou nechával tmavomodrú stopu, ktorá pomaly vsakovala do vlákien. Písal prvé slová tohto textu. Pozvánku do písania z vášne. Do intimity toho, čo zostáva pod povrchom. Áno. Pod povrchom bielej ostávame plne odhalení.
Položila som pero naprieč otvoreným zošitom.
Chýbala som si.
