Zostala som stáť.
Cez presklené priečelie meštianskeho domu siaha svetlo až na druhý koniec dlhej miestnosti, hoci sklo je dnes špinavé. Napriek tomu odráža obraz ženy v bielom svetri a šáli rovnakej farby, siahajúcom po kolená.
Pristúpila som bližšie. Za chrbtom obrazu, ktorý sa pohol spolu so mnou, prechádzali po chodníku ľudia. Vstúpili doň a znovu sa bez pozastavenia stratili. Dievča v obraze im otváralo dvere. V rukách držala malú kôpku kníh, starostlivo poukladaných do farebného stĺpčeka podľa veľkosti.
„Krásny deň.“
Nadýchla som sa, aby som jej odpovedala.
Vzápätí sa začala vzdiaľovať. Ako kráčala naprieč miestnosťou so svojím balíčkom kníh, stávala sa mojím jediným obrazom prázdnej budovy. Na chvíľu sa zastavila na jej konci pred masívnou drevenou zárubňou, ktorá lemovala široký vstup. S každým jej ďalším krokom, so šuchotom korkových papúč po tmavom koberci, sa moja myseľ vzďaľovala vnímaniu okoloidúcich. Nadýchla som sa vône škorice z aromalampy pri dverách. Dopĺňala teplý tón čerešňového dreva. Šum rozhovorov ľudí stojacich pri plných policiach sem-tam presiakol cez tóny ukulele skladby „Over the Rainbow“, no nijako ich nerušil.
Tlmené svetlo troch zo stropu visiacich lámp osvetľovalo pult s všelijakým tovarom. Malé drevené škatuľky, záložky, pohľadnice s fotografiami historickej zvonice či hradu na konci ulice. Noviny Literárna revue a katalógy knižných noviniek.
„Ponúknite sa.“
Dievča s dlhými hnedými vlasmi v korkových papučiach ukázalo na tácku s kúskami jablkovo-škoricovej štrúdle. Precízne zabalila do kvietkovaného papiera nové vydanie Anny Kareniny, ktorého obálka pripomínala koženú väzbu, a opäť zodvihla svoju kôpku kníh. Cestou do rohu miestnosti, k svojmu pracovnému stolu, ktorý pôsobil, akoby tam stál odjakživa, pozdravila učiteľku dejepisu. Dáma s vždy dokonale upraveným účesom jej opätovala uznanlivý a rovnako láskavý úsmev.
Sadla si za stôl.
Veľký diár zakrýval polovicu jeho plochy – poznámky o knihách, ktoré treba objednať, dátumy, čísla pomiešané s drobnými kvietkami nakreslenými na okraji.
Do jedného rohu napísala: obaliť antikvariátne knihy.
Urobila to.
Tisícdvesto kníh, jedna po druhej. Na biely baliaci papier som čiernym guľôčkovým perom napísala názov a meno autora. Väčšina skončila v mestskej knižnici. Ostatné na policiach mojej knižnice.
Poza môj chrbát prešli ďalší ľudia a dievča sa na okamih stratilo v ich odrazoch. Keď sa sklo znovu vyprázdnilo, za ním ostala len dlhá prázdna miestnosť. Prach na kamennej podlahe, ktorej nepravidelný vzor poukladaných drobných kamienkov som poznala naspamäť. A umelé kvety v gigantických črepníkoch, ktoré popri stene niekto odložil. Ako do skladu.
Okolo mňa preletel hnedožltý list z neďalekého gaštana. Dopadol na chodník bez jediného zvuku – vo vzduchu po ňom zostalo iba malé, takmer nebadateľné zakmitanie, akoby niekto otočil list. Ulica sa takmer vyprázdnila, no zostala plná tekutého času, zachyteného v rímsach a v drobných zlatistých odleskoch na výklade. V skle už neprechádzali cudzie tváre.
Môj obraz zostal na chvíľu jediným pohybom na jeho povrchu. Zostala som stáť. Žena v bielom svetri a na pohľad hebkom šáli. Stačilo, aby sa svetlo nepatrne posunulo smerom k zvonici, a obraz v skle sa stal mozaikou všetkých hodín, ktoré som tu strávila.
Bolo vôbec možné, že tento nehybný priestor pod rovnomernou vrstvou prachu bol kedysi nádejou? Že šesť mosadzných úchytiek na starožitnom stole držalo váhu mojej dvadsaťdvaročnej existencie?
Pristúpila som bližšie, až sa môj tieň dotkol kamennej podlahy. Sklo bolo studené. Prekvapivo studené na to, koľko slnka sa doň to popoludnie opieralo. Priložila som naň dlaň. V očakávaní závanu starého tepla, vône kože z topánok, ktorá tam roky stála ako hustá hmla. Pod dlaňou však zostala len hladká, nepriepustná plocha. Pre všetkých okoloidúcich.
Odišla späť k svojmu stolu?
Posledný lúč stiahol biely sveter zo skla. Siahla som do plátenej tašky prevesenej cez rameno a nahmatala notes. Mala by som už ísť. Vydať sa známou ulicou k svojmu autu.
Ani jedno z toho sa nestalo. Namiesto toho sa v rohu rozsvietila zelená lampa. Tlmené, smaragdové svetlo preťalo hlboký tieň v zadnej časti miestnosti. Presne v tom rohu, kde predstieral svoju večnosť starožitný stôl. Dievča na okamih zdvihlo hlavu, akoby ho niečo v miestnosti vyrušilo. Pohľad mu prešiel ponad police, zastavil sa pri dverách a potom sa vrátil ku knihe.
Nevšimlo si ma.
Priložila som dlaň pevnejšie na sklo. Medzi nami nebolo nič, čo by sa dalo otvoriť.
Keď zostanem stáť dosť dlho, uvidím ďalšiu hodinu. Potom ďalšiu. Niekto vojde. Zazvoní telefón. Dievča sa postaví, odloží pero, narovná knihu na polici. Večer zhasne lampu. A ráno ju znovu rozsvieti.
Pomaly som vytiahla ruku z tašky. Notes zostal vnútri, no moja myšlienka bola napísaná. Prstami som sa naposledy dotkla hladkého skla, na ktorom môj odraz na okamih splynul so zeleným svitom v pozadí. Snáď ma nik nevidel.
Otočila som sa k ulici. Po kockách kamennej dlažby sa ku mne blížili kroky.
„Dobrý deň. Ako sa máte? Bolo to už dávno, však?“
Prihovorila sa mi okoloidúca suseda. Akoby sme sa videli naposledy minulý týždeň.
Stále je.
Nahlas som povedala áno.
