Zostala som stáť.
Cez presklené priečelie meštianskeho domu siaha svetlo až na druhý koniec dlhej miestnosti, hoci sklo je dnes špinavé. Napriek tomu odráža obraz ženy v bielom svetri a šáli rovnakej farby, siahajúcom po kolená.
Pristúpila som bližšie. Za chrbtom obrazu, ktorý sa pohol spolu so mnou, prechádzali po chodníku ľudia. Vstúpili doň a znovu sa bez pozastavenia stratili.

Kedysi som mala kníhkupectvo. Malý priestor na prízemí meštianskeho domu mojich rodičov, do ktorého sa vchádzalo cez obchod s topánkami. Na mieru vyrobené regále z masívneho dreva majestátne lemovali tri zo štyroch stien, od stropu až po tmavý koberec, ktorý občas budil u zákazníkov mierne rozpaky.

Je už konečne všetko dostatočne dokonalé na to, aby som dokázala napísať záver Lieniek a jednorožcov? Práve som otvorila svoj notes, ten s ručne robeným papierom, medzi ktorým sú zalisované drobné kvietky. Ich vôňa sa tentoraz zmiešala s vôňou kvitnúceho jazmínu v tesnej blízkosti môjho kresla na terase. Odchlipla som si z teplého kakaa.

Pristihla som sa pri tom, ako nanovo počúvam vlastný článok, nahraný mojím vlastným hlasom. Článok, ktorý mal byť akousi spoveďou samej sebe. Alebo nielen mne? Každopádne, len čo sa preniesol z mojej hlavy na papier, zmenil svoj charakter.
Keby som tento fakt chcela zaobaliť do dokonalej výhovorky, označila by som za vinníka tú veľkú jantárovú žiarovku nad mojím kreslom.

Vonku zase silno fúka, akoby namiesto leta prichádzala jeseň. A očividne nefúka len vonku. Zatvorila som okno. Škoda, že to isté sa nedá urobiť aj s mojím vnútrom.
Odkedy sa môj svet začal sfarbovať do biela, podľahla tomu aj moja spálňa. Jantárové svetlo žiarovky vo mne okamžite navodzuje ten dokonalý pocit večernej intimity.